Jadro zabudlo na realitu

Rok 2012 ešte poriadne ani nezačal a televízie už na nás chŕlia jeden katastrofický film za druhým. Veľmi sa do pozerania podobných vecí nehrniem (stačia mi nervy a frustrácia z práce, nepotrebujem sa znepokojovať ešte aj doma), ale nedávno ma zaujala ukážka na film Jadro. Piatok večer, za mnou vyčerpávajúci pracovný týždeň – vyvalila som sa teda pred telku a začala som sledovať film, zvedavá na to, čo sa z neho vykľuje.

Hneď na začiatku ma zarazila jedna vec: dezorientované holuby rozbíjajúce sklá vozidiel a výkladov. Okamžite mi prebehlo hlavou, či to nie je tak trochu kravina. Jasné, holub je relatívne veľký, jeho náraz do čelného skla nemôže zostať nepovšimnutý, no aby v ňom nechal dieru s priemerom tridsať centimetrov? Do nášho okna v obývačke tiež dva-trikrát vletel vták, občas drozd, pomýlil sa však aj holub. Znelo to ako náraz z kanóna, okno sa zatriaslo, ale okrem drobného fľaku sa sklu nič nestalo. Hm, americké sklá asi nie sú také pevné. Zvláštne bolo aj to, že sa holuby zbláznili tak odrazu... No, toto asi nebude najväčší filmový zážitok, povedala som si ironicky, ale kanál som neprepla.

Po niekoľkých úvodných záhadách prišiel hlavný hrdina na to, že sa niečo stalo s elektromagnetickým poľom Zeme. Spravil zopár výpočtov a hneď vedel, čo je vo veci. Najväčšia kapacita v odbore pri tom nemala ani potuchy o tom, že zemské jadro prestalo rotovať. Ako inak, objaviteľom musí byť Američan. Podľa tvorcov asi zvyšok sveta vedcov nemá. Scenáristi si hlavu príliš nelámali; keď bolo jasné, že Zem čaká zánik, prihrali do deja odstrčeného vedca, ktorý celé roky tajne pracoval na vlastnom projekte – čírou náhodou objavil unobtanium, zlúčeninu titánu a nejakých ďalších prvkov, ktorá je nesmierne odolná voči mechanickému a tepelnému poškodeniu. Okrem toho skonštruoval špeciálny laser, ktorý sa najtrvdšou horninou preseká ako nôž cestom. Hurá, máme riešenie. Zostrojíme unobtaniovú loď a skupina ľudí sa v nej prekope k zemskému jadru, vypustí tam zopár atomoviek a jadro sa znova rozbehne. Kiežby sa problémy dali aj v skutočnosti vyriešiť tak ľahko...

Výprava sa vydáva po niekoľkých mesiacoch na cestu k jadru. Film je stále vcelku pozerateľný, ale niekomu s horšou náladou by už mohli rupnúť nervy a televízor by vypol. Príbeh špatia drobné detaily, sú však také zvýraznené, že ich nemožno prehliadnuť. Vezmime si napríklad koncept utajenia. K projektu sa dobrovoľne-nasilu pridáva aj mladý hacker prezývaný Potkan. Jeho úlohou tentoraz nebude prelomiť zabezpečenie informácií, ale vytvoriť ho; svet sa nesmie dozvedieť o projekte, inak by vypukla panika a chaos. Krásna myšlienka, no absolútne nereálna. Naozaj filmári verili tomu, že niečo také ako zastavenie rotácie zemského jadra si nevšimne nikto okrem dvoch amerických vedcov? Najvýznamejší ľudia sveta sa môžu na utajení dohodnúť, niekto zo zainteresovaných vedcov a spolupracovníkov ale skôr či neskôr prehovorí. Nehovoriac o tom, že bežní ľudia nie sú blbí. Zlyhanie orientačného zmyslu vtákov si všimne aj laik a dá si jedno s druhým dokopy (minimálne v našej zemepisnej dĺžke a šírke).

Pri katastrofických filmoch ma fascinuje jedna vec – ako si skaza zakaždým vyberie najprv svetové historické dominanty. V tomto prípade to bol Rím. Z neba sa znesie parádny osamelý blesk a z Kolosea spraví rumovisko. Jasné, filmári chceli zaútočiť na city. Akoby vraveli: aha, slávne starobylé Koloseum je zničené! Čo bude nasledovať? Ja divák som takýchto filmárskych barličiek prejedená. Oveľa viac by na mňa zapôsobilo, keby tých bleskov bolo viac (nespomínali kdesi na začiatku, že ich bude naozaj veľa na meter štvorcový?) a zdemolovali by neznámu oblasť. Takto to vyzerá, akoby na oblaku sedel nejaký Zeus a starostlivo si vyberal cieľ, ktorý svojím bleskom zasiahne. Na druhej strane, ak by prírodné katastrofy naozaj demolovali takýmto spôsobom, Bratislava aspoň zostane nedotknutá, haha.

Trochu skepticky som sledovala aj cestu hlavných hrdinov cez rôzne vrstvy Zeme. Čo by povedal skutočný geofyzik na predstavu, že kdesi v hĺbke je niečo ako vákuová bublina, v ktorej strede poletuje zemské jadro? Nie som expert, ale zdalo sa mi to veľmi pritiahnuté za vlasy, podobne ako prúd roztavenej horniny tečúci cez krpatučký otvor, ktorý za sebou loď zanechala. Nemalo by sa to hneď zaceliť? Človek predsa tiež nevykrváca, keď sa mu do prsta zapichne milimetrová trieska...

Tiež ma trochu sklamalo, že filmári sa držali klasického klišé a pozabíjali každého člena výpravy okrem Josha a Beck. Jasné, odstráňme najväčšie vedecké kapacity, ale na romantický pár nesiahajme. Podľa mňa boli všetky úmrtia zbytočné, ale hádať sa nemá zmysel. Rovnako ako pri jednej zo záverečných scén, kedy po rozbehnutí zemského jadra zmiznú všetky následky jeho nečinnosti behom niekoľkých sekúnd ako mávnutím čarovného prútika. Krása. Bodaj by to tak fungovalo aj v reálnom svete.

Spomeniem na záver aj nejaké pozitíva. Herecké výkony boli rozhodne plusom. Nepreháňali to, nehrali kŕčovito ani umelo, ale v niektorých scénach prejavili potrebné emócie. Dá sa povedať, že zachránili film pred kategóriou „totálna katastrofa.“ A filmári spravili dobre, keď romantiku iba jemne naznačili. Taktiež bolo fajn, že pri konštrukcii lode nemysleli na všetko (vzhľadom na čas, ktorý mali k dispozícii) a postavy museli riešiť problémy aj za pochodu.

Všetky zásadné body som spomenula. Vo filme je ešte kopa drobných detailov, o ktorých sa dá dlho diskutovať, ale neoplatí sa ich opísať priamo v recenzii. Môj dojem z filmu je... rozpačitý. Napriek všetkým prešľapom to scenáristi nemysleli zle, nemôžem povedať, že by bol film prvotriedny odpad. Škaredo však doplatil na nedôslednosť tvorcov. Vďaka tomu sa z filmu nestal kasový trhák a navyše si proti sebe poštval vedeckú obec. Nuž, aj sci-fi sa musí riadiť istými pravidlami, hlavne keď ide o našu matičku Zem. Napriek všetkému som pri ňom vydržala až do konca bez väčšieho premáhania sa. Pomohol mi na chvíľu vypnúť, čo zohľadňujem aj v hodnotení. Ale inak nič extra. Škoda.

Osobné hodnotenie: 54%