KNIHA: O Krajine kanibalov trošku inak

NOVINKA | 5.6.2016 19:18 | KOMENTÁRE [0]
KNIHA: O Krajine kanibalov trošku inak

Nie je horor ako horor. A nie je spisovateľ ako spisovateľ.

Kanibalské chúťky slovenského „Charlieho E. Mansona“

Nenakupujem knihy v novinových stánkoch, a predsa som v prípade Krajiny kanibalov (vydavateľstvo Hydra) s radosťou urobil výnimku. Jednak ide o (v našich končinách) nie až taký bežný titul a jednak ma zaujímajú bizarné „prvotiny“ slovenských spisovateľov, akými je aj Mark E. Pocha. Teda, aj o ňom možno tvrdiť to isté, a teda, že to nie je bežný autor.

Moja zvedavosť zvíťazila a cenovo dostupná jednohubka slovenského autora s hororovým nádychom sa ocitla v mojom vrecku. Napriek svojmu rozmeru a počtu strán (len 152) ma Krajina kanibalov upútala najsamprv svojou obálkou, o ktorú sa postaral Martin Cuco Luciak. Tá totiž vzdáva poctu starým béčkovým hororom a skôr ako knižnú obálku vám pripomína obohranú a už neexistujúcu VHS-ku.

Aj napriek tomu, že autor zvládol reklamný marketing na jednotku s hviezdičkou, Krajina kanibalov zostáva i naďalej známou len v určitých kruhoch, a to mi dáva o dôvod viac, prečo by sa o nej patrilo napísať recenziu. Druhým a oveľa dôležitejším dôvodom je titul sám. Zastávam názor, že na experimenty takýchto rozmerov si treba sem-tam poriadne posvietiť. Nadarmo sa nehovorí, že pod lampou býva najväčšia tma (a naopak).

Keďže autor pokladá sám seba za akéhosi Charlesa Mansona slovenskej literatúry a ja rád konfrontujem ľudí s realitou, rozhodol som sa mu položiť zopár nepríjemných a na telo šitých otázok:

1. Horor má množstvo foriem a podžánrov. Dokážeš charakterizovať ten svoj?

Mark E. Pocha: Na horore ma najviac baví sledovať konanie a duševné pochody postáv, ktoré sa ocitnú v hraničných situáciách. Nie sú to monštrá, ktoré robia strašidelné príbehy zaujímavými, ale ľudia, ktorí v nich účinkujú a snažia sa popasovať s hrôzou tak, ako to najlepšie vedia. To je to, čo sa aj ja sám snažím zachytiť vo svojich príbehoch. Krajina kanibalov nie je výnimkou.

2. Odkiaľ prišla tvoja prezývka „Charles Manson slovenskej literatúry“?

Mark E. Pocha: Mansonova osobnosť ostala dodnes v mnohom nepochopená. Odhliadnuc od kriminálneho pozadia tu máme človeka, ktorý vníma spoločnosť ako robotizovanú, skostnatenú, naprogramovanú podľa istých vzorcov. Do čela si vyrezal krvavé X na znak toho, že nechce byť súčasťou takej spoločnosti. Také je aj moje písanie. Iné. Bez pretvárok, bez okolkov, bez ohľadov na očakávania čitateľskej verejnosti. Nepíšem podľa „pravidiel“, píšem podľa seba. A tak, slobodne, sa vyjadrujem aj k rozličným spoločensko-kultúrnym témam na mojom facebookovskom profile.

3. Aké sú tvoje ciele, ak sa budeme baviť o literatúre?

Mark E. Pocha: Preskúmať najtajomnejšie (a najtemnejšie) zákutia ľudského srdca a zreferovať o nich v čo najpútavejšej a najvierohodnejšej forme.

4. Ako si sa dostal k Cucovi, svojmu dvornému ilustrátorovi?

Mark E. Pocha: Úplnou náhodou! Alebo to bola prozreteľnosť osudu? Cuco vtedy vystavoval v Nitre komiksy a náš spoločný priateľ ma požiadal, nech moderujem vernisáž. Potom som uvidel jeho kresby a odvtedy sa vezieme na jednej vlnovej dĺžke.

5. Pracuješ už na niečom novom?

Mark E. Pocha: V pivnici mám rozporciované telo susedovej násťročnej dcéry. Jaj, ty si sa pýtal, čo mám rozpracované? No, námetov je niekoľko, možno sa najbližšie pustím do niečoho postapokalyptického. A už dávnejšie mám na mysli western, v ktorom na mestečko s obyvateľmi so žiarovkovými hlavami zaútočí divoká banda okrídlených zubatých vagín z inej dimenzie.

6. Čo považuješ za svoj najväčší úspech a, naopak, čo za svoje najväčšie zlyhanie?

Mark E. Pocha: Na neúspechy sa nepatrí pýtať, no keďže ťa poznám, máš to odpustené (pre istotu ale večer nezabudni skontrolovať, či si zamkol vchodové dvere...).

Pokiaľ ide o úspechy, finálové umiestnenia v literárnych súťažiach vždy potešia, ale tým najväčším úspechom je aj tak čitateľská odozva. Hlavne to, keď sa ti niekto (aj neznámy človek) ozve, že na knihe sa bavil, alebo ju prečítal na jeden šup, pretože bola taká pútavá. To je pre autora vyznamenanie najvyššieho rádu.

Recenzia Krajiny kanibalov

S označením Marka E. Pochu za tzv. Charlesa Mansona slovenskej literatúry súhlasím, no pre istotu som sa aj tak zamkol v podkroví. Viete, jeho kniha je skutočne popreplietaná násilím a smilstvom toho najhrubšieho zrna. Veď, čo iné by sa dalo čakať od knihy, ktorá svojich čitateľov láka na „thriller zakázaný v 32 štátoch“, a to priamo bez cenzúry?

Knihu odporúča aj CeFa. Mark E. Pocha sa svojou poviedkou Diablova dcéra stal jej finalistom v minulom roku, čím vydavateľstvo dáva čitateľovi na vedomie, že autor je „gramotný“ (svojím spôsobom) a schopný narábať s postavami a ich utrpením rovnako dobre a zručne ako so samotným textom, ktorý vo výsledku ani na chvíľu nenudí. Mark E. Pocha sa tak mohol hrdo podpísať pod kontroverznú a nadmieru surovú knihu, ktorá je miestami vtipná, občas príjemná a ešte k tomu aj inteligentná. Škrípe to akurát tak pri deji, ale k nemu sa vrátime až neskôr...

Ak ešte stále neviete, kto je to Mark E. Pocha, dovoľte mi ho predstaviť. Mark E. Pocha aktívne publikuje nielen na Slovensku, ale aj v Čechách. Na konte má viac pekných prvotín a za jeho prvé spisovateľské úspechy by sme mohli označiť jeho krátke poviedky Od teórie k praxi alebo o tom, ako sme spláchli svet či Nedozerné dôsledky administratívnych omylov. Obe poviedky si našli svoje miesto v českej antológii súťažných prác Ježíšku, já chci plamenomet (2008). O rok neskôr boli v tomto istom zborníku Markovi vydané ďalšie dve poviedky a on si konečne uvedomil, že prišiel čas posunúť sa vo svojej kariére vlastne ďalej (ale bez toho plameňometu).

Do povedomia čitateľov (prevažne tých českých) vstúpil hlavne vďaka miniatúrnej zbierke splatterových poviedok s pozitívne ladeným názvom A bude húř! (2010), na ktorej spolupracoval s Martinem Moudrým. Nuž a od toho momentu náš pán Manson publikuje poviedky ako na bežiacom páse.

Za zmienku ešte stojí to, že v roku 2013 stál sám za zrodom slovenského e-magazínu Kobka a zostavil tím, ktorý, ako sa časom ukázalo, až tak dobre nefungoval (možno aj kvôli mne, hm...) a projekt začal stagnovať. Mark ho vlastne opustil po prvom čísle, čo malo za následok, že potenciálne hororový a hlavne domáci e-magazín zostal potenciálne uzamknutý v kobke a dodnes potichu čaká na svoje vzkriesenie.

Ak ide o Markovu schopnosť písať mikropoviedky, musím vám prezradiť, že je tak trochu neohrozená (ale aj to závisí od toho, čo si pod pojmom mikropoviedka vlastne predstavíme). Mark E. Pocha sa takmer pravidelne zapája do interaktívnej súťaže na stránkach Fandomu.sk s názvom Ohnivé pero, a spolu s inou hŕstkou začínajúci autorov hosťoval v zaujímavej zbierke krátkych fantastických poviedok do vrecka. FANTASTICKÁ 55 vyšla vo vydavateľstve Hydra v roku 2013 a Mark v nej má až dve svoje krátke poviedky, a to Otcova rola a Vec pod posteľou.

O Markovi E. Pochovi sa dá povedať, že je vlastne od roku 2014 neskutočne plodným autorom a že v jeho prípade nie je horor chápaný iba ako akt násilný a plný krvi. Horor vlastne má byť hlavne o vzbudzovaní strachu a zimomriavkach, aj keď dodnes si mnohí stále myslia, že tomu tak nie je.

Takže! Skôr, ako vkročíte na pôdu Krajiny kanibalov, mali by ste ešte vedieť, že Mark E. Pocha a jeho dvorný výtvarník, Martin Cuco Luciak, fungujú spolu už nejaký ten čas. A prsty majú aj v komikse. V takom satirickom komikse, aby som bol presný. Je voľne dostupný na nete a ak máte odvahu si ho prečítať, stačí kliknúť na nasledujúci odkaz: stvoritelia.blog.sk. Ako duo, čiže scenárista a ilustrátor, toho majú za ušami veľa. Objavili sa napríklad v hororovom komiksovom špeciáli Bubblegun 7 (2013) s podtitulom Když to krvácí, múžete to zabít, kde predstavili svoj krátky komiks Prázdninová etuda. Najnovšie ich môžeme vidieť aj v Bubblegune 9. Azda najbláznivejším komiksom z ich dielne je Ľudevít, zombie lovec príšer, ktorý paroduje všetky mýty okolo slovenského národného buditeľa v podobnom duchu, v akom sa nesú práce aj pána Danglára.

Komiksových fanúšikov preto poteší, že Markove komiksové počiny prekypujú dvojzmyslami, podtextami, absurditou a hlavne prenádhernými ilustráciami Martina Cuca Luciaka, s ktorými ste sa mohli stretnúť aj vo vydavateľstve Hydra. Ak ste si teda nejaký ten ich fantastický titul kúpili.

Je teda Mark E. Pocha dobrým hororovým autorom alebo nie?

Nuž, odpoveď je trošku neistá, ale značka Charles Manson slovenskej literatúry zostáva.

Horor má, našťastie, toľko podžánrov, že Markove ultrabrutálne poviedky doň predsa len spadajú. Hlavne ak ide o tzv. splatter. V epochálnom podaní nechýba takýmto poviedkam vlastná črta, iskra, cynizmus na odľahčenie ani inakosť, s ktorou sa autor často zahráva. Ani odľahčujúci humoru a zaujímavé nápady však nedokážu autora odradiť od opisov nevýslovnej hrôzy, ktorá vyvoláva skôr znechutenie ako zimomriavky (obzvlášť v Krajine kanibalov).

Ak by bol Mark E. Pocha režisérom, vydobyl by si u mňa (metaforicky) označenie „slovenský Eli Roth“, lebo do poviedok vkladá presne to, čo ponúkajú Eliho filmy. Drobný rozdiel je len v tom, že Markove texty majú aspoň aký-taký príbeh a nadhľad. V doslove Krajiny kanibalov dokonca sám píše, že okrem zaužívaných béčkových klišé sa nechal voľne inšpirovať práve thrillerom (áno, čítate správne) k filmu Green Inferno. Vtedy ani Eli Roth ešte netušil, že slovenská Krajina kanibalov (dostupná za pár eur v každom dobrom novinovom stánku) bude v mnohých ohľadoch lepšia ako konečná podoba jeho americko-chilského filmu.

Splnila teda Krajina kanibalov očakávania, ktoré do nej autor vkladal?

Sám za seba musím povedať, že Mark E. (ako Eli Roth) Pocha dal čitateľom 90 % z toho, čo sľúbil. A aj keď si nemyslím, že ide o pravý horor, alebo o pravý splatter, pri ktorom by sa človek naozaj bál aj z tých nechutností, ktoré sa v príbehu opisujú, strašný, aspoň čo sa textu týka, určite je! Samozrejme, v tom lepšom slova zmysle. Pobaviť a zároveň znechutiť, či priniesť na Slovensko niečo nové a exotické, tak to sa Krajine kanibalov určite podarilo. Hlavným kladom tejto kanibalskej „prvotiny“ nie je ani tak obálka... ako miestami priam majstrovsky zvládnutý text.

Niet pochýb, že Mark sa už dávno stihol vypísať a k dokonalosti mu zostáva už len napísať niečo originálnejšie a hlavne s chladnou hlavou. Autor sa totiž zhruba od polovici knihy akosi zvláštne „rozbehne“ a začne sa čoraz častejšie opakovať. Možno sa mu ten opis brutalít tak zapáčil, až sa rozhodol nám ich niekoľko ráz pripomenúť. Alebo len jednoducho horel termín, či jeho dvorný editor zaspal na vavrínoch... to vlastne nevedno. No je to škoda, pretože príbeh sa jednoducho vďaka tomuto nikam neposúva.

Nečudo, že čitatelia omámení úvodom, ktorý je naozaj umne napísaný a vtiahne vás okamžite do svojho obsahu i svojej vízie, vkladajú do tejto zbierky také veľké očakávania. A dostanú, bohužiaľ, iba nejaké ľudožrútske béčkové orgie. Kniha navyše stráca na atmosfére a uveriteľnosti práve tam, kde je to najviac potrebné a praktiky kanibalského kmeňa pripomínajú skôr referát ako beletrizovaný text, a tým pádom sa to negatívne odráža aj na postavách či exotickom prostredí. Postavy aj prostredie pôsobia veľmi zaujímavo, no zatieňujú práve autorov zámer – zámer vystrašiť kanibalskými praktikami čitateľa až na smrť. Takže odstránenie semenníkov a znásilnenie bezbrannej dievčiny tesne pred tým, ako sa bude pitvať zaživa, pôsobia fádne. A tým, že nie sú témami pre každého a menej zručne spracované, čitatelia vlastne pohoršia a nie zaujmú. Na druhej strane treba autorovi uznať, že zámerne vzbudiť v čitateľoch znechutenie až odpor, nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad môže zdať (a za to klobúk dole).

Veruže je menej niekedy naozaj viac a nejedného čitateľa zamrzí, ak záver knihy síce na jednej strane prekvapí, ale na tej druhej vlastne sklame tým, že vôbec neprináša to, čo sa o zbierke autorom vyhlásilo a na čo vlastne celý jej názov odkazuje. Finále je samo o sebe grandiózne a nejeden raz mi pri ňom skrútilo žalúdok.

Pre skupinku vyvolených postáv, ktoré prepožičali Markovým postavám nielen tváre, ale aj pár čŕt, muselo byť čítanie Krajiny kanibalov o niečo hororovejšou lahôdkou. Rád by som videl ich reakcie, keď knihu dočítali.

Dvoch z nich som sa zo zvedavosti opýtal na ich prvé dojmy:

Ilustrátor alias Viktor Kráľ : „Postava Viktora je inšpirovaná mnou, ale ja ako reálna osoba v tej knihe nevystupujem. Čítalo sa mi to dobre a celkom som sa zabával, keďže všetky postavy sú inšpirované skutočnými osobami, ktoré poznám.“

Grafička a korektorka alias Nina Pelleová: „Aby som ťa opravila. Ja v nej nevystupujem. Vystupuje v nej fiktívna postava, ktorá bola mnou inšpirovaná a ktorej som prepožičala tvár, to je všetko. Aj preto ma viac zaujímal ten text, aj keď len z čírej zvedavosti, nakoľko mnou bola Nina inšpirovaná.

Príjemne ma prekvapila fantastická vsuvka v podobe meteoritu a očarilo majstrovstvo, s akým nás naše postavy pripomínajú. Prežila som si aj gore zložku, ktorú naozaj veľmi neobľubujem, priam sa jej poväčšine vyhýbam. Keďže som sama zasiahla do textu, nemôžem povedať, že by som bola s niečím nespokojná, to by som šla sama proti sebe. Akurát som si predstavovala iný záver, ale to je môj problém. Majo proste ovláda remeslo, to mu nik nemôže zobrať.“

Verím, že keď nabudúce autor z brutálnych popisov trochu (dosť!) uberie a miesto zvráteností radšej využije svoje intelektuálne „ja“, určite stvorí niečo, čo nebude len jednohubkou, pri ktorej čítaní sa „strachom“ pokakáte na záchode. Môžem vás ale uistiť, že ak umierate túžbou vyskúšať niečo nové, zahnať nudu aj temné chúťky, tak prosím. Tento béčkový titul nemá byť v žiadnom prípade bestsellerom (a ani sa tak netvári). Má byť hlavne dobrou knihou, ktorá udrží čitateľovu pozornosť až do samotného konca, a veru tou Krajina kanibalov napriek svojim výstrednostiam skutočne je!

Oficiálna anotácia vydavateľstva

Napínavý triler z prostredia exotickej Amazónie o skupine slovenských študentov, ktorých pohodový výlet sa nečakane zmení na nočnú moru. Román, aký by napísal Jack Ketchum (Po sezoně, Dívka od vedle), keby mu našepkával filmový režisér Eli Roth (Green inferno, Hostel).

Viktor, Marko, Renča, Nina a Jojo prileteli v rámci grantového projektu do juhoamerického Peru skúmať osobitosti domorodého života. Spočiatku ide všetko ako po masle: žúrka strieda žúrku, prebúdzajú sa túžby, rozhoria vášne...

Potom sa hrdinovia v spoločnosti miestneho chlapca vydávajú na dobrodružný výlet do zelenej hlbočiny džungle. Tam ich čaká stretnutie, s akým nik nerátal...

A začína neľútostný boj o holý život...

Článok napísal: Peter Šufliarsky

ČLÁNOK PRIDAL: Yaonee

Ďalšie novinky z kategórií KNIHA

Tagy: krajina kanibalov, hydra, horor, splatter, gore, mark e. pocha

Stránka bola presmerovaná

Novú stránku nájdete na http://www.fantasy-svet.sk/