Jacinda má tajomstvo – hlboko vo svojom vnútri jej horí oheň, miluje lietanie a pod kožou ukrýva mocné svaly pradávneho tvora. Patrí k svorke draki, ktorá má s výnimočným dievčaťom nečestné plány. Svorku neúnavne prenasleduje klan lovcov, až jeden z nich nájde aj Jacindu – očarujúci Will, ktorá má tiež svoje tajomstvá...

Na Draki som sa tešila. Možno nie tak ako ostatní, ale tešila. O to viac mi po dočítaní knihy bolo ľúto, že ma Sophie Jordan svojimi slovami neočarila tak, ako som dúfala. Celý svet rasy, ktorú vytvorila, stojí na veľmi krehkých základoch. Čitateľ sa na prvý pohľad nedozvedá takmer nič a následne je nútený vrátiť sa späť do bežného ľudského sveta, kde sleduje osud výnimočného dievčaťa trpiaceho v našom svete. Pripomína vám to čosi? Pomaly je to s knihami ako s jablkovým koláčom. No zatiaľ čo koláč chutí vždy, tie isté prísady pri knihách môžu i nudiť.

Jacinda je ohnivým drakom, čo ju robí výnimočnou i medzi jej vlastnými. Pociťuje to už odo dňa, keď sa prejavila a nie vždy je to príjemný pocit. Práve to je dôvod, prečo sa jej matka rozhodne zdvihnúť kotvy a odísť kdesi, kde sa ich život viac nebude týkať svorky. I za cenu toho, že časť Jacindy bude musieť zomrieť. A tu nastáva veľký rozpor medzi tým, ako by som mala príbeh vnímať a tým, ako som ho skutočne vnímala. Jacinda má 16, je jedinečná a všetci si na ňu robia nárok. Je síce vysoko pravdepodobné, že ak by bola len obyčajným drakom, akých je v jej svete mnoho, žiadna kniha by nevznikla, ale celá tá predstava: mám 16, som nepochopená a musím bojovať proti celému svetu – je jednoducho priveľa už i na mňa. Nehovoriac o nepriateľovi, s ktorým sa spozná a v jednom kuse jej hudie do uší: „Mala by si sa mi vyhýbať.“ A i keď sa Jacinda neradí práve medzi najhlúpejšie hrdinky, sám Will si jednoducho nedá pokoj (toľko k jeho varovaniu). Z potenciálneho príbehu len kôpka dobre čitateľného klišé – nanešťastie.

Zväčša sa postavám nevenujem, ale tu mi pri jednej z nich išiel až rozum zastať – a to pri Matke Jacindy (áno, s veľkým M, tak to bolo v knihe). Tá síce chce pre svoju dcéru len to najlepšie, ale namiesto toho, aby si s ňou sadla a prebrala možnosti, si večne len hudie svoje o tom, ako bude všetko fajn, keď bude po všetkom (a keď hovorím po všetkom = keď časť Jacindy vyschne, zomrie, bude ovoniavať fialky odspodu – vyberte si). Svojím spôsobom toto všetko Jacinda po Matke i podedila a rovnako i jej sestra, dvojča, Tamra. Celá kniha je plná bedákania troch žien, ktoré nie sú ochotné vypočuť tú druhú a vidia ustavične len seba a to, čo sa im preháňa v hlave, je to najlepšie, čo ich mohlo stretnúť. Má zomrieť časť mojej dcéry? A nech, keď je to tak lepšie. Čo mňa po tom, že bude kvôli tomu trpieť dokonca života? Najlepšie vykreslená, i keď stále otravná, bola snáď postava Tamry, ktorá pôsobila reálne a jej reakcie boli logicky podložené. Viac-menej...

Príbeh bol predvídateľný a ak ste mali možnosť stretnúť sa s podobnými knihami už pred tým, tak i pomalý a nudný. I keď je každá stránka napísaná ľahkým čitateľným štýlom, nič to nemení na mínusoch knihy, ktorých je neúrekom. Postavy sú sebecké, nepremýšľajú, vidia len seba. Keď sa nakoniec i dopracujú k logickému záveru, šmahom ruky je to celé preč. Prakticky od začiatku je jasné, ako sa to vlastne skončí a ani posledných pár akčných strán, na tom celom nič nemení. Draki mala potenciál. Veľký potenciál. Ale autorka sa radšej rozhodla staviť na staré známe predpísané osnovy a vytvoriť ďalší tuctový príbeh do počtu. Čítanie na daždivé popoludnie ako stvorené, ale bohužiaľ – nič viac od toho nečakajte.

Okamžite ma zaujal nápad, okolo ktorého sa točí dej. Už dávno som si hovorila, že YA literatúra sa venuje takmer všetkým nadprirodzeným bytostiam od upírov po anjelov, ale stále tu chýbajú draky. Preto som po nej siahla s veľkým nadšením a tešila som sa, že do knižnice mi pribudne kniha s takou krásnou a vydarenou obálkou.

Autorka sa hneď na začiatku vrhla do akcie, keď hlavnú hrdinku začali prenasledovať lovci, ledva vystrela krídla. Potom som však mala dlho pocit, že dej stagnuje, pretože Jacinda sa v podstate len trápila tým, že jej draki v teple púšte umiera a zároveň nevedela, či sa má Willovi radšej vyhýbať alebo tráviť s ním čas, keďže je síce lovec drakov, ale už na prvý pohľad sa do neho zamilovala. Našťastie to Sophie ale zachránila dobrým a zaujímavým koncom, ktorý každého čitateľa prinúti netrpezlivo čakať na ďalší diel.

Ak si na knihu robíte zálusk, pripravte sa predovšetkým na to, že si prečítate nie príliš akčný príbeh o zakázanej láske medzi posledným ohnivým draki a lovcom drakov, plný napätia medzi týmito postavami, ale aj bozkov a romantiky. Vedľajšie postavy do samotného deja príliš nezasahujú, naozaj sú len akýmsi doplnkom na dotvorenie atmosféry. Autorka sa veľmi ani nesnaží rozvíjať vzťahy medzi nimi a hlavnými postavami, len ich pri prvom stretnutí načrtla.

Čo však nemôžem pochváliť, je jazyková úprava knihy. Spojenia ako "Počas rozhovoru ma ponad stolom Xander skúma s tichým zámerom." namiesto "ponad stôl" pôsobia pri čítaní rušivo a celkovo znižujú kvalitu textu. A, bohužiaľ, nevyskytlo sa to tam len raz.

Celkový dojem z knihy je však dobrý, pokiaľ si pri nej chcete len oddýchnuť a na chvíľu jednoducho vypnúť. Pútavý záver zároveň predpovedá celkom sľubné pokračovanie, na ktoré sa aj ja sama teším. Takže, pokiaľ hľadáte romantiku, fascinujú vás draky a nepotrpíte si na akciu na každej strane, kniha je pre vás ako stvorená.