V dnešnej dobe, doslova prepchatej televíznou zábavou vo forme filmov, seriálov a rôznych show, sa človek tak trochu topí a často sa stáva, že večer skončí prepínanie programov na niečom, čo ho ani veľmi nezaujíma a nakoniec to v ňom ani nezanechá ktovie aký dojem. Všetko sa opakuje.
      Všimli ste si, ako v poslednom čase idú do kín samé remake-i starých filmov, či už sa tým sami pýšia, alebo sa to snažia zakryť iným názvom, ale pointa ostáva nezmenená? To už naozaj nie je čo vymyslieť?
      Týmto teraz nechcem tvrdiť, že všetky filmy a seriály dnešnej doby sú braky. To nie. Samozrejme nájdu sa medzi nimi aj svetlé výnimky, ktoré buď sú originálmi, alebo sa na ne aspoň hrajú tak úspešne, že si skutočne nikto nič nevšimne.

      Jedným takýmto originálom, alebo možno aj niečím, čo sa tak len tvári, (veď posúďte sami) je seriál Once Upon A Time (Kde bolo tam bolo). Prvé, čo ma na tomto seriály vôbec, ale vôbec nelákalo bolo to, že je americký. Nie že by som mala niečo proti americkým seriálom, ale niekedy keď prepínam slovenské a české programy a nejde na nich nič iné len CSI Miami a CSI NY a CSI neviem čo a Myšlienky zločinca a Klamári... tak v tej chvíli proti tým seriálom niečo vlastne aj mám. Každá jedna časť je presne o tom istom ako tá predošlá, teda o ničom a človek sa na to díva len preto, aby si na chvíľku vymyl mozog a nemusel aspoň tých chabých 45 minút premýšľať.
      Okrem krimi majú amíci v láske aj mysteriózne, tak trochu sci-fi, fantasy, či postapokalyptické počiny, ktoré sú medzi ľuďmi rovnako obľúbené, ako už vyššie spomínané krimi, ale väčšinou sú bohužiaľ rovnako prázdne a priemerne inteligentnému človeku vyšumia z hlavy chvíľu po tom, čo ich prestane pozerať. Samozrejme keďže výnimka potvrdzuje pravidlo neplatí to pre všetky americké seriály :).

      A v tomto je práve seriál OUAT tak trochu iný. Uvedomila som si to v rekordnom čase prvých štyridsiatich minút prvej časti, keď som vlastne zistila, o čom celá táto paráda je a odvtedy sa môj názor len zlepšuje.
      No a o čom vlastne tento seriál je? Predstavte si, že ste zase raz dieťa a veríte všetkým tým rozprávkam, čo vám kedysi rodičia, či starí rodičia rozprávali. Veríte, že existuje Snehulienka, Janko a Marienka, Červená čiapočka... ale aj Zlá kráľovná a jej zlé čary a kliatby. No a teraz si predstavte, že vyrastiete (Ja si to veľmi predstavovať, nemusím ja s tým musím žiť :D ) a v toto všetko veriť prestanete, lebo sú to predsa len rozprávky. No a to je to. Čo ak nie sú? Čo ak všetky rozprávkové bytosti kedysi žili, ale Zlá kráľovná na nich uvrhla hroznú kliatbu, aby prekazila ich šťastie? Čo ak tou kliatbou je reálny svet a život v ňom, bez potuchy o tom, kým ste vlastne kedysi boli?
      Tak vitajte v Storybrooku – v mestečku, kde hodiny stoja, čas neplynie a nikto neprichádza a ani nemôže odísť. Všetci tu žijú navonok spokojne a v sladkej nevedomosti, až na jedného malého chlapca, s veľkou knihou rozprávok, ktorý je presvedčený, že jeho adoptívna matka a náhodou aj starostka mesta je Zlá kráľovná a jeho učiteľka v škole je Snehulienka – jeho babička. A tak sa vyberie do Bostonu hľadať svoju skutočnú matku Emmu, ktorá ho hneď po narodení opustila a ktorá jediná môže všetkým otvoriť oči a ukázať im, kto v skutočnosti sú, lebo ona jediná unikla kliatbe.
      Žijeme ale v 21 storočí – kto by teda uveril desaťročnému chlapcovi s prehnanou fantáziou, ktorý vás presviedča, že vaša matka je Snehulienka a otec princ Krasoň a opustili vás preto, aby vás zachránili?
Napriek tomu, že Henrymu Emma neverí, niečo ju donúti v Storybrooku ostať. A v tej istej chvíli ako sa rozhodne, že ostane hodiny sa pohnú... a všetko sa začne meniť.

      Ako vraví úvod každej časti – len jedna osoba vie, kto skutočne sú a len jedna ich môže zachrániť. Otázka je, či blonďavá Emma dokáže poraziť Zlú čarodejnicu.
Postupom častí sa dozvedáme viac o jednotlivých postavách – rozprávkových bytostiach, ich osudoch, životných príbehoch, o tom ako sa stali tým, kým sú, a aj o tom, ako sú ich životy poprepletané.
Nedívame sa len na ďalšie tuctové spracovanie pôvodných rozprávok, ale zrazu vidíme hlbšie. Zisťujeme, ako sa z princa Krasoňa (alebo Jamesa ako sa skutočne volá) stal princ, ako sa z trpaslíka Snílka stal Rejpal, alebo prečo je trpaslíkov sedem a nie osem. Zistíme, kto Popoluške naozaj pomohol dostať sa z biedy na kráľovský dvor a akú cenu za to zaplatila, alebo ako v skutočnosti našli Janko a Marienka Perníkovú chalúpku...
      A oni všetci teraz nevedia, kto sú a predsa sa ich rozprávkový život odráža v tom reálnom ako v zrkadle, len trochu pokrivenom. Sú stále tí istí a pritom iní, zmenení šedou realitou skutočného sveta.

      Tento seriál má v sebe skutočne kus originality. V každej časti poodhalíte kúsok obrovskej skladačky, ktorá tvorí ich svet. Postavy si jednoducho musíte obľúbiť, ak nie ich doslova milovať. Aj keď je ich konanie napodiv trochu uveriteľnejšie v tom rozprávkovom svete ako v tom skutočnom, ale kto by im to zazlieval? Nie je to predsa ich svet.

      Herecké obsadenie bolo podľa mňa veľkou výhrou, či už sa pozriete na Červenú čiapočku/Ruby, Lovca/Grahama, alebo tie najdôležitejšie postavy ako Zlá kráľovná/Regina, Snehulienka/Mary Margareth alebo Emma, ktorú stvárnila všetkým známa Jennifer Morrison (Dr. House). Svoje dvojúlohy hrajú naozaj veľmi presvedčivo. Každopádne najväčšiu pozornosť a uznanie si určite zaslúži postava Rampelníka (v slovenčine Rumpl-cimpr-campr alebo možno Martinko Klingáčik) alias pána Golda v podaní neskutočného Roberta Carlylea.

      Napriek tomu, že samotný dej, odohrávajúci sa v tom skutočnom svete, trochu kríva za dejom, ktorý máme možnosť súčasne sledovať vo svete rozprávkovom, nikdy som nemala pocit, že by ma jedno bavilo viac než to druhé, všetko sa pekne dopĺňa a súvislosti do seba nádherne zapadajú. Scenáristi v tomto smere odviedli skutočne excelentnú prácu.
      Naozaj musím uznať, že som hltala jednu časť za druhou a vždy som bola neuveriteľne zvedavá, čo bude ďalej. Tak ako som aj teraz. Do konca série ostávajú štyri časti a otázkou je, či si tento seriál získal dostatok fanúšikov na ďalšiu sériu. Pokiaľ áno, vynára sa mi v hlave ďalšia otázka a to – majú scenáristi ešte dosť originálnych nápadov na to, aby úroveň a pozerateľnosť seriálu udržali na minimálne rovnakej úrovni, akú dosiahol teraz? Bolo by pre mňa (a určite nie som sama) skutočne obrovským sklamaním, keby som sa v tomto prípade nedočkala toho nádherne rozprávkového happy endu a víťazstva dobra nad zlom.