Draculu zabilo klišé

Dracula 2000 je vraj hit. A ak je niečo hit, treba to využiť a spraviť pokračovanie. Vyťažiť čo najviac – sväté heslo každého, kto má za úlohu nejakým spôsobom zarobiť peniaze. Na Draculu 2: Vzkriesenie som narazila celkom náhodou netušiac, že to má niečo spoločné s Draculom 2000. Film začal celkom zaujímavo – príchodom muža v čiernom a lá Severus Snape naháňajúceho nevinne vyzerajúcu ženu v dlhých ľahkých šatách po pražských uličkách. Asi to bola práve tá Praha, ktorá donútila moju ruku položiť ovládač a neprepnúť na iný kanál. Ak nič iné, aspoň napíšem recenziu, povedala som si.

Draculu 2000 som videla už dávno a nemôžem povedať, že by som si z neho pamätala veľa. V podstate je to jedno, Dracula 2: Vzkriesenie môže byť považovaný za samostatný film. Bohužiaľ, tvorcovia nezahviezdili. Od začiatku do konca sa strieda jedno klišé za druhým, dej je dokonale predvídateľný a o prekvapujúcich zvratoch sa hovoriť nedá. Azda len o tom jednom prekvapení, že Hollywood zase neprišiel s ničím novým.

Filmárske pravidlo číslo 1: blondínka vždy zomrie prvá. Recept na prípravu: vezmite skupinu zvedavých mladých ľudí, ktorým nič nie je sväté. Dbajte na to, aby ste tam mali jedného černocha (inak vás budú považovať za rasistu), jednu prsnatú blondínku, reprezentujúcu súčasný ideál krásy (inak sa mužský divák bude sťažovať, že sa ani nemal na čo pozrieť), ľahkovážneho pohodového típka a niekoho, kto bude predstavovať mozog celej partie (pohlavie závisí od ďalšieho deja). Strčte tam zopár fungujúcich aj nefungujúcich vzťahov a základ máme hotový. Potom už len utopte blondínku v litroch krvi a prvé dejstvo je za nami. Vážne, čím to je, že prvá si to odnesie blondínka? Je to preto, že je automaticky považovaná za najjemnejší, najslabší článok? Oh, vážení scenáristi, aj blond slečny majú mozog! Skúste nás ohúriť a napíšte im nejakú serióznu úlohu! Už to naozaj lezie na nervy.




Filmárske pravidlo číslo 2: po blondínke je na rade menšina. Nezáleží na tom, či je to Aziat, Indián, Ind alebo iný prisťahovalec; pokiaľ nie je sympatický beloch, smrť si ho nájde ako druhého v poradí. V tomto prípade teda občan čiernej pleti.

Filmárske pravidlo číslo 3: každý zloduch sa rád počúva. A trpí syndrómom, ktorý ho núti prezradiť svoje plány. V Draculovi bol tajným zloduchom Lowell. Nečakala som, že to bude on, spočiatku som si myslela, že pôjde o ďalšiu bezbrannú obeť. Stačila však jediná scéna, vopred premyslený záber z istého uhla a divákovi je jasné, že Lowell nebude biely ako sneh, ale čierny ako výfuk po dlhej zime. Klasika – Lowell si nemôže pomôcť a pri prvej možnej príležitosti musí arogantne všetkým vyrozprávať, ako to všetko plánoval, akí sú blbí a ako mu naleteli, bla-bla... Uvažujú filmoví zloduchovia niekedy mozgom? Veď keď už idem vykecávať svoje temné tajomstvá, poistím sa, nech sa to nemôže obrátiť proti mne. Samozrejme, Lowellovi scenáristi poistku nedopriali a potom to s ním dopadlo všelijako.



Filmárske pravidlo číslo 4: máme obmedzenú minutáž, nech sa zmení okamžite. Každá normálna upírska kniha opisuje proces premeny človeka na upíra ako niečo, čo trvá. Nestane sa to okamžite; jed sa šíri v organizme a postupne premieňa bunky aj DNA. Z biologického hľadiska sa to jednoducho nemôže stať okamžite, veď by organizmus skolaboval. Všetko má svoj čas. Páni scenáristi sa na takzvané biologické hľadisko zvysoka... vysmrkali. V tomto filme sa pohryzený okamžite mení na upíra, navyše s neskutočne vtipnými kontaktnými šošovkami. Zabudnite na záhadne sa tváriaceho fešáka, obklopeného aurou melanchólie, či sexi upírku, pri pohľade na ktorú sa chlapom šúveria ponožky; noví upíri vyzerajú divne a správajú sa, ako keby spali týždeň v skleníku s veselými hubami. Až má divák chuť vliezť do záberu a vlastnoručne zapichnúť do upíra vidly, aby zmizol zo scény a nerobil trápnosti. Keď už spomínam výzor... Zaujímali by ma pohnútky tvorcov, ktoré viedli k tomu, že z Draculu sa stal peroxidový blondiak. V Draculovi 2000 bol aspoň tmavovlasý Gerard Butler, na ktorého sa fanynky mohli pozerať. Nový Dracula nevyzerá ani ako jeho bratranec z tridsiateho šiesteho kolena. A jeho blond vlasy vyzerajú ešte menej prirodzene ako u Carlislea z Twilightu.



Do štvrtého filmárskeho pravidla by som mohla zahrnúť aj zmenu v charaktere Luka, ktorého hral Jason London. Zo začiatku sa správa ako ľahkovážny rebel, ktorý je ochotný spraviť čokoľvek za tajomstvo večného života. Práve on dotlačil Elizabeth k tomu, aby obhorené zvyšky Draculu tajne odniesli do opusteného sídla a tam ho preskúmali. Stačí však pár filmových hodín a Luke sa mení na vystrašeného chlapčeka obvešaného ružencami, ktorý verí všetkému, čo sa kedy o upíroch povedalo. V jeho premene mi chýbala kontinuita. Takéto veci sa – podobne ako zmena na upíra – neudejú okamžite. Postava potrebuje čas na uvažovanie, zhodnotenie svojho konania a až potom sa môže pomaly meniť. Scenáristi si povedali, že pôjdu skratkou a Lukov charakter ihneď prerobili.

Vzhľadom na to, že Dracula 2: Vzkriesenie je D-čkový film, je moje takmer priemerné hodnotenie výsledkom prižmúrenia oboch očí a taktiež je to vďaka postave otca Uffiziho, ktorý mal vo filme prekvapivo dobré scény. Výkon Jasona Scotta Leeho ma zaujal už od prvej minúty filmu a on bol aj dôvodom, pre ktorý som to dopozerala. Otec Uffizi v kňažskom rúchu, s dlhými vlasmi, ovládajúci bojové umenia a skrývajúci veľké tajomstvo bol jednoducho cool. Večná škoda, že tohto lovca upírov odsunuli na vedľajšiu koľaj a zjavil sa len sem-tam. Otvorený záver odkazujúci na pokračovanie Vzkriesenia necháva divákovi nádej, že Uffizi sa zjaví znova a zostane na obrazovke dlhšie. A že tretí Dracula bude o niečo lepší.

Osobné hodnotenie: 46%