NOVINKA | 4.12.2011 19:09 | KOMENTÁRE [2]
AUTOR: Majka Holecyová: „Mohlo to vôbec skončiť inak?“

Majku Holecyovú preslávila medzi slovenskými čitateľmi fantasy séria o Mariotových dedičoch. V polovici septembra vyšiel posledný štvrtý diel a osudy hlavných hrdinov sa tak definitívne uzavreli. Jedna drobná otázka zo zoznamu však zostala nezodpovedaná – odpoveď nielen na ňu sa dozviete priamo od Majky.

Ak ste ešte štvrtý diel nedočítali, chcem vás vopred upozorniť, že rozhovor odhaľuje osudy hlavných hrdinov a niektoré odpovede vám môžu pokaziť zážitok z čítania.

Séria o Mariotových dedičoch je kompletná. Prezraď, aký je pocit vidieť v kníhkupectve všetky štyri knihy a vedieť, že príbeh sa skončil?
(Ne)príjemný. Na jednej strane mi je za nimi veľmi smutno, pretože som s nimi prežila krásne roky. V príbehu sú ukryté moje tínedžerské sny, predstavy, myšlienky o svete a keď sa s Dedičmi lúčim, cítim, že sa zároveň lúčim aj s rokmi dospievania. Akú výhovorku si budem musieť vymyslieť teraz, keď sa budem správať ako bláznivá pubertiačka?
Na druhej strane, som rada, že príbeh sa skončil. Rada sa na tie štyri farebné nápisy na poličke pozerám a teším sa z nich. A som rada, že môžem pokračovať v písaní a písať niečo, čo bude viac zodpovedať mojim dnešným snom, predstavám a myšlienkam o svete.

Konečne teda vieme, ako sa vojna skončila. Mijin osud možno niektorých čitateľov trochu prekvapil. Vedela si od začiatku, že séria skončí takto, alebo mala mať pôvodne iný koniec?
Nie, svoje pôvodné úmysly som nikdy nezmenila. Možno aj preto som v Miji nechtiac nestvorila prototyp hrdinky, ktorú si každý čitateľ obľúbi. No už viackrát som v rozhovoroch aj v knihe spomínala, že svet by sme nemali vidieť čierno-bielo a veci nezaraďovať do zóny bielej a do zóny čiernej... Mijin osud nie je čierny, aj keď ho mnohí tak chápu. Nezomierala nešťastná. A nie je ani biely, lebo séria sa nekončí tradičným happyendom a zvoncom, čo zazvonil a rozprávky bol koniec. Chápte to radšej ako takú malú skúšku pre čitateľa vnímať svet vo všetkých jeho odtieňoch.

Priznám sa, že keď som čítala záverečné stránky, chvíľu som si myslela, že Miseag mal v tom svojom pohári jed. Uvažovala si aj nad takýmto trochu rómeovsko-júliovským zakončením?
Nechcela by som z nich urobiť Rómea a Júliu... oni boli deti a trocha blbí, preto je tá ich láska taká osudová a obdivovaná, Miseag a Mija mali viac rozumu, :) urobila to predsa hlavne kvôli nemu...

Aké bolo pre teba písanie posledných strán? Nebola si v pokušení zmeniť to, čo sa stalo Miji a ostatným, a venovať čitateľom nejaký šťastnejší koniec?
Pravda je taká, že som potrebovala nazbierať odvahu ukončiť to takto, lebo som cítila nemalý tlak zo strany čitateľov. Ale keby som nemala odvahu, tak by som sa nikdy nepustila do 1400-stranového románu, rozhodne by som príbeh nevložila do takého neobvyklého prostredia, ako je Slovensko, a rozhodne by som nebojovala za to, aby mi vydali knihu, o ktorej kvalite som nebola presvedčená. Keď som jednoducho poslala rukopis do vydavateľstva, urobila som to napriek všeobecnému presvedčeniu, že mladý neznámy autor nemá šancu vydať svoje dielo, a tak som aj svoj príbeh ukončila „po svojom“ aj napriek všeobecnému presvedčeniu, že mladý čitateľ to nepochopí a neocení. Obe presvedčenia sa mi, dúfajme, podarilo vyvrátiť.

Aký si mala pocit bezprostredne po dokončení knihy – v tom momente takom čarovnom pre každého spisovateľa - keď si vložila poslednú bodku?
Moja prvá myšlienka bola – konečne sa môžem vyspať. To, žiaľ, nie je veľmi poetické, romantické ani čarovné, ale rozhodne pravdivé. A keď som sa ráno zobudila a uvedomila si, že to skončilo, jedna-dve slzičky mi možno ušli.

A čo spisovateľský sen a nočná mora v jednom – čitateľské ohlasy?
Dali by sa zaradiť do dvoch skupín. Čitatelia z prvej skupiny sa pýtajú: „Prečo?“ A čitatelia z druhej skupiny vzdychajú: „A mohlo to vôbec skončiť inak?“ Po nejakom čase prechádzajú čitatelia z prvej do druhej skupiny a možno sa raz pridajú do tej menšiny starších čitateľov, ktorých tento záver úprimne potešil. Ale prečítala som si aj jedno milé vyjadrenie čitateľa, ktorý tvrdil, že ak autor zabije vlastného hrdinu, tak je buď génius alebo nemá rád sám seba. A to prvé vraj určite nie som. K tomu môžem povedať len toľko, že síce nie som génius, ale mám sa celkom rada, vychádzam so sebou v úžasnej harmónii už krásnych dvadsaťtri rokov. Každopádne si cením jeho starosť o moje duševné zdravie.

Zvláštny názor. Nie je jednoduché nechať literárnu postavu zomrieť, ale aby to svedčilo o nejakých podivných sklonoch autora...? To asi nie. :) Zostaňme ešte chvíľu pri hlavných hrdinoch. Určite mnohých zaujíma, čo sa stalo neskôr s Miseagom. Navštevoval svojich priateľov po tom, ako opustil čarodejnícky svet?
Samozrejme, že áno. Miseag v podstate vyrastal sám, nezdôveroval sa, nezdieľal s druhými svoje pocity... keby zostal so svojimi priateľmi, ani on, ani oni by nevedeli, čo majú robiť. Potreboval sa len vyrovnať so všetkým osamote ako vždy. Ale svojich priateľov by sa nikdy nevzdal, takéto putá sa ťažko pretŕhajú.

Kde sa vlastne usadil? Býval v Nitre? Počula som teóriu, že sa nasťahoval do Ivanovho domu...
Kto ho podľa vás dokáže najlepšie pochopiť? Henrich bol viac jeho priateľom ako opatrovateľom. Pomohol mu vyriešiť problémy s dedičstvom, s peniazmi a Miseag odišiel a dlho cestoval. Neskôr sa usadil tam, kde príbeh začal.

A čo Henrich - ako rýchlo po Mijinej smrti sa stal starešinom Ľubietovskej Vsi? Bolo spojenie oboch klanov jeho nápadom?
Bol to Kalimov nápad, lebo aj keby to vymyslel Henrich, neprikázal by Kalimovi, aby sa vzdal svojho starešinstva. Bola to najlepšia oslava konca vojny, aká mi napadla. Myslím, že aj Marioto by bol rád. :)
Tieto zmeny mali veľmi rýchly spád. V priebehu mesiaca bol na čele Spoločenstva Aslex a v dome ľubietovského starešinu Henrich aj s Adrianou.

Viem si predstaviť, že nie všetci z toho boli nadšení. Ako prijal Perník správu, že Henrich bude novým starešinom? Nepokúšal sa získať tento post pre seba?
A čo by zmohol proti Hlave Spoločenstva, ktorá zvíťazila nad Mariotom a pritom prišla o svoju sestru, otca, matku aj neter? Keby sa postavil proti Henrichovi, postavil by sa proti celému Spoločenstvu.

Pravda, len by si tým uškodil. Aké zmeny ešte zaviedol Henrich, okrem toho, že sa odpadlíci mohli vrátiť do svojich pôvodných klanov?
Henrich to nechal v rukách novej Hlavy Spoločenstva. Nezvolili ho na tento post preto, aby menil Spoločenstvo, ale aby ho chránil, a cítil, že po vojne už nemal na tom mieste čo robiť. Preto našiel spôsob, ako sa dostať do Ľubietovej a viesť dedičstvo, ktoré by inak pripadlo Perníkovi.

Čo sa vlastne stalo s celým Magradom? V knihe sa spomína, že zradcovia boli potrestaní. Magrad jednoducho zničili, alebo ostal stáť na svojom mieste?
Zničiť také atraktívne turistické miesto? Viete si predstaviť, aké zaujímavé sú školské exkurzie do Magradskej siene? Ale áno, Zradcovia boli potrestaní. No zničiť také krásne architektonické dielo by som nebola ochotná ani vo svojich predstavách...

Na fóre zaznela aj táto otázka - prečo Miju nespopolnili ako ostatných Ľubietovcov? Alebo ju spopolnili, len jej urnu pochovali?
Pamätáš si jej nechuť voči tomuto zvyku? Odpoveď teda je: z rešpektu k nej.

Nedávno som znova čítala zoznam otázok, ktorých odpovede sme mali nájsť v štvrtej knihe. Iba jedna jediná nebola zodpovedaná. Prezradíš, ako sa volala Miseagova kana?
Skúsim to prezradiť v bonuse na stránke. :) Dúfam, že to stihnem do Vianoc.

Vďaka Mariotovým dedičom si si získala celkom slušnú fanúšikovskú základňu, ktorá sa začína dožadovať ďalších príbehov z tvojho pera. Pracuješ už na niečom, alebo je zatiaľ všetko len v štádiu úvah?
Pracujem, pracujem. Bude to síce pre trocha staršieho čitateľa ako Mariotovi dediči, ale za tie roky už fanúšikovia podrástli, takže to hádam aj uvítajú.

Myslím, že nielen mňa to teší. :) Inak, vrátiš sa niekedy k Mariotovým dedičom? Fanúšikovia by sa možno potešili voľnému pokračovaniu, v ktorom by sa zjavil Miseag a jeho priatelia.
Ja strašne nemám rada tieto umelé pokračovania. Vidím v tom len snahu zarobiť a strach, že už nič nové a lepšie autor(ka) nedokáže napísať, preto sa musí vrátiť k tomu, čo sa už osvedčilo. Ja radšej otváram dvere do takých izieb, ktoré ešte nepoznám, a radšej risknem, že za nimi nič nie je, akoby som mala strácať svoj čas v izbách, ktoré som už preskúmala.

V sérii si vytvorila fascinujúci svet mágie. Chystáš sa zasadiť aj ďalšie príbehy do tohto prostredia, alebo ťa skôr lákajú iné svety s odlišnými magickými zákonmi?
Momentálne sa mi žiada menej mágie a viac myšlienok. Takýto komplexný, magický svet už nemám v pláne vymýšľať. Jeden som vytvorila, splnila som pôvodný plán vytvoriť si aj na Slovensku magické miesta, čarovné predmety a tvory, a nebudem to narúšať nejakými novými nápadmi. Možností je ešte veľa.

Napísať štyri relatívne dlhé knihy nie je jednoduché a trvá to nejaký čas. Ako ťa zmenili všetky tie hodiny strávené s Mariotovými dedičmi, pri písaní jednotlivých kapitol?
Ja dúfam, že dosť, no tvrdiť to nemôžem. Nie som odborník a hlavne nemám dostatočný nadhľad nad svojou prácou. Mám ale lepšiu predstavu o tom, ako to vo svete literatúry chodí, aké chyby robím najčastejšie, v čom sú moje slabosti a čo mi, naopak, ide. Inými slovami, nie som múdrejšia, som len skúsenejšia.

Pre niektorých tvojich mladých fanúšikov sa Mariotovi dediči možno stanú jedným zo symbolov ich tínedžerských rokov. Je nejaká kniha alebo séria, pri ktorej si pomyslíš: „S týmto príbehom som vyrastala, dospievala?“
Moja generácia má na to väčšinou dve slová: Harry Potter. Aj tí, ktorí knihy nečítali, filmy nevideli, vedia čo-to o jeho príbehu a o milej pani Rowlingovej. Ja som s Harrym síce nevyrastala, prvú knihu som prečítala, až keď som mala šestnásť rokov, ale hlavne vďaka JKR a rozmachu fanfiction, ktorý má na svedomí Harry Potter, som dostala chuť písať. Preto ma táto séria ovplyvnila najviac a môžeme ju nazvať symbolom môjho dospievania. No vyrastala som s Pánom Prsteňov – mala som obstojný elfský rukopis, ale myslím, že sa mi nikdy nepodarilo odstrániť svoj slovenský prízvuk, keď som recitovala elfské frázy. Och, to bolo obdobie...

Ďakujeme Majke za spoluprácu, želáme jej veľa úspechov a tešíme sa na ďalšie rozhovory! :)

Ďalšie novinky z kategórií AUTOR

Tagy: marja holecyova, mariotovi dedici